Neobyčajný (zá)ZRAK - 50 príbehov z mojej pracovne
Neobyčajný (zá)ZRAK - 50 príbehov z mojej pracovne
Ako odstrániť chyby a zlozvyky, aby sme neprichádzali o dobrý zrak
21€ (525 CZK)Zvolila som viac ako 50 príbehov z mojej pracovne, prostredníctvom ktorých chcem poukázať na najčastejšie chyby a zlozvyky, ktoré vedú k oslabenému zraku.
Vybrala som techniky a aktivity, ktoré sú z môjho pohľadu najefektívnejšie. Pridala som aj niektoré ďalšie tipy, ktoré v mojej prvej knihe nenájdete.
- Recenzie
- O knihe
- Ukážka knihy
Už sme si zvykli na to, že ak náš zrak nie je stopercentný, prvou voľbou budú okuliare,
kontaktné šošovky alebo laserová operácia.
Rozmazané videnie však neprichádza len tak.
Predstavuje akúsi červenú kontrolku, ktorá nás má upozorniť na to, že niečo v nás alebo v
našom živote nie je v poriadku.
To, že naša rovnováha je narušená.
Keď si nasadíme okuliare, máme pocit, že je opäť všetko v poriadku.
Lenže nie je.
Príčina zostáva.
A problém sa môže ďalej prehlbovať.
Je to podobné ako v prípade choroby, keď si vezmeme lieky na zníženie teploty alebo
potlačenie bolesti.
V skutočnosti nás tieto lieky neliečia, len potláčajú symptómy, ktoré takisto poukazujú na
nerovnováhu.
Predpokladom úspešného liečenia je nájsť príčinu problému.
Slovami S. N. Lazareva:
„Pochopenie lieči viac než lieky.“
To pochopenie môže prísť, ak sa pozrieme na problém z viacerých strán.
Práve to je cieľom mojej druhej knihy.
Zvolila som viac ako 50 príbehov z mojej pracovne, prostredníctvom ktorých chcem
poukázať na najčastejšie chyby a zlozvyky, ktoré vedú k oslabenému zraku.
Príbehy sú doplnené o moje postrehy a krátke zamyslenia, ale aj tipy a rady, čo môžeme
robiť pre svoje oči, aby nám v dobrej kondícii slúžili čo možno najdlhšie.
Vybrala som techniky a aktivity, ktoré sú z môjho pohľadu najefektívnejšie. Pridala som aj
niektoré ďalšie tipy, ktoré v mojej prvej knihe nenájdete.
Na konci knihy je slovníček pojmov, aby ste lepšie rozumeli tomu, o čom píšem.
Nechýba ani test do diaľky a na blízko, pretože tie spomínam v mojich príbehoch veľmi
často.
Hovorí sa, že opakovanie je matkou múdrosti. V závere knihy som pre vás pripravila „ťahák“,
v ktorom máte všetko dôležité zhrnuté do niekoľkých bodov.
Kniha vhodne dopĺňa prvú knihu Lepší zrak bez okuliarov – praktický sprievodca na ceste za
lepším zrakom, ale je použiteľná aj samostatne.
Som presvedčená o tom, že po prečítaní knihy zmeníte pohľad na to, ako vidíte a už
nikdy nebudete brať svoj zrak ako samozrejmosť.
Nazvala som ju Evou. Nezáleží na tom, či je ozajstná. Jej príbeh je však skutočný a možno sa vám pri jeho čítaní bude zdať tak trochu povedomý. Požiadala som ju, aby vás sprevádzala mojou knihou a príbehmi mojich študentov. Súhlasila. Zoznámte sa s Evou.
EVA
Rozmýšľam, ako macošsky sa niekedy správam k svojim očiam. V poslednej dobe teda dosť často.
Hoci už zúfalo volajú o pomoc, štípu ako o život, pohadzujú si bolesť ako tenisovú loptičku sprava doľava, občas aj nečakaným úderom zozadu, tvárim sa, že nevidím, nepočujem, necítim. Ignorujem tento ich zúfalý „tenisový“ zápas o život. Lebo veď kto je tu pánom?
Pokračujem v civení na obrazovku počítača v snahe dokončiť ďalšiu z nekonečného radu „neodkladných vecí“. No a práve teraz nutne potrebujem vidieť a vedieť, ako skončí rozpozeraný film, hoci aj s ľahko predvídateľnou pointou. Pohyblivé obrázky akýmsi zvláštnym a nevysvetliteľným magnetizmom priťahujú moju pozornosť. Darmo sa snažím uhýbať pohľadom, pozriem von oknom, na knihy v polici, pohľadom zablúdim do kuchyne, magická sila neznámeho pôvodu moje oči nakoniec aj tak prilepí k obrazovke. Nevadí, že obraz sa zlieva, že už to nie je tá istá ostrosť čo včera.
Pre túto chvíľu to ešte dám.
SOS! Save our souls! Zachráňte naše duše! Výkriky do tmy našich unavených, vyčerpaných, do kolien idúcich, očí. Niekoľkohodinové, občas aj celodenné či celonočné filmové maratóny. Bezduché civenie na blikajúce pixely.
blik, blik, blik, blik... blik, blik, blik ... blik, blik, blik...blik
Dlho, dlho nič, a nakoniec jeden vynútený kŕčovitý žmurk.
Nepohnute civiem na obrazovku.
Nedýcham.
Nežmurkám.
Milióny drobných blikajúcich bodiek ma ako šikovný kúzelník hypnotizujú a znehybnia v pohodlnom kresle či na pohovke. Robia si so mnou čo chcú. Manipulujú mnou podľa ľubovôle. A ja sa nechám. Dobrovoľne. Prikývla som na všetky pôžitky svojej doby a prestala myslieť na to, ako sa s tým vysporiada moje telo.
Chúďatká oči. Ani len vo sne netušili, čo sme si pre ne pripravili v dvadsiatom prvom storočí. Ich zorné pole sme zúžili a vtesnali do 3,5 x 3,5 metra našich panelákových komôrok. Namiesto slnka ich kŕmime neprirodzeným umelým osvetlením. Okradli sme ich o pohľad na zelenú krásu hôr, lesov a lúk.
Uvoľnený pohľad do diaľky sme vymenili za namáhavé pozeranie na blízko.
Chceme byť v obraze a vedieť čo sa deje doma i za hranicami, nuž sledujeme printové médiá, internet alebo spravodajské televízne vysielania.
Chceme sa zabávať, a tak žijeme príbehy románových hrdinov v knihách alebo nekonečných denných seriáloch.
Chceme byť IN, preto sledujeme najnovšie trendy v líčení, obliekaní, interiérovom dizajne a iných, opäť pre život „nepostrádateľných“ vecí, ktoré nám ponúkajú reklamy v renomovaných magazínoch, internetových portáloch, televízii.
Chceme mať jednoduchý život a uľahčujeme si ho aplikáciami na všetko. Pomaly aj na dýchanie.
Chceme byť v neustálom sociálnom kontakte a tak sme naše životy premiestnili do online priestoru a človek od susedov, ale aj ten na druhej strane zemegule vie, čo si mal dnes na raňajky, s kým si obedoval a akej akcie sa plánuješ zúčastniť budúcu sobotu.
Pozeráme na dvojrozmerný svet, ktorý sme si vybudovali v okruhu 3 metrov od našich očí.
Ako málo nám stačí k životu.
Kus kábla a nabitá batéria.
Oči zafixované v jednej nemennej polohe.
V jednej nemennej vzdialenosti.
Bez pohybu.
Len nežmurknúť.
Ako veľmi by chceli pozrieť ďalej než len na obrazovku počítača. Prirodzená, no rokmi potláčaná detská zvedavosť v nich vyvoláva túžbu zistiť, čo sa deje tam vonku, za oknom, na ulici. Len tak pozorovať ľudí náhliacich sa za svojimi povinnosťami, maminky s kočíkmi, dôchodcov s ich štvornohými miláčikmi. Pohľadom zablúdiť až ku kopcom v diaľke a pomyselným štetcom na nose obkresľovať ich tmavé línie na svetlomodrom nebeskom pozadí.
Milióny farieb.
Nekonečnosť tvarov.
Božie vitamíny pre oči.
Lenže. Nedá sa. Teraz nemôžem. Som v sklze, nestíham. Šéf to chce mať hotové ešte dnes. A tak s nasadením profesionálneho zápasníka ťukám do klávesov ako o život.
Nedýcham.
Nežmurkám.
Krížim nohy, prirodzená ľudská potreba musí počkať.
Pre istotu nepijem.
Očami prechádzam po vysvietenej obrazovke a snažím sa zaostriť na rozlievajúce sa písmenká. Keď prižmúrim, je to ostrejšie. A tak žmúrim stále častejšie. Oči vysychajú a dostávajú červenkastý nádych pripomínajúci pohľad upíra. Pokúšam sa ho zahnať očnými kvapkami. Spočiatku to ešte ako tak zaberá. Lenže teraz už kvapkám každú chvíľu. Na okamih sa mi uľaví. Ale potom je to tu zas.
Suchosť.
Štípanie.
Červeň.
A ja kvapkám a kvapkám a neviem sa dokvapkať.
Žmúrenie sa stalo mojou druhou prirodzenosťou. Veď ako inak by som rozpoznala číslo autobusu. Či kolegu v práci. A už tobôž šéfa. Potrebujem predsa vedieť, s akou náladou prichádza, aby som sa vedela vnútorne naladiť aj ja a v správnom momente prepnúť na režim útek alebo útok.
Sú však chvíle, keď samotné žmúrenie nestačí. Únava spôsobuje, že z písmen sa stáva len ťažko rozoznateľná tmavá šmuha plávajúca na žiariacej obrazovke. A šéfovo rozpoloženie odhadujem hlavne podľa intenzity a tónu jeho hlasu.
Na číslo autobusu sa už len bezradne pýtam vedľa stojaceho spolučakateľa.
JE ČAS.
Daniela Maťuchová prináša svoju druhú knihu zaoberajúcu sa cestami k náprave videnia, veľmi ojedinelú, potrebnú a prospešnú pre mnohých. Napísaná je pútavým spôsobom, ktorý kombinuje osobné príbehy ľudí na ceste za lepším zrakom s praktickými návodmi jednotlivých cvičení, aktivít a zásad napomáhajúcich uzdraveniu zraku.
Príbehy ľudí sú pre ostatných obvykle zaujímavým spôsobom priblíženia určitej problematiky, všetci ich radi čítame. Môžeme sa s niektorými z nich stotožniť a byť tak motivovaní, povzbudení pracovať na riešení našich vlastných ťažkostí. Daniela prostredníctvom nich ukazuje, že náš zrak sa dokáže zmeniť k lepšiemu, ak mu doprajeme pozornosť a starostlivosť.
Je dobré, že si čoraz viac ľudí uvedomuje, že zodpovednosť za svoje zdravie majú vo svojich rukách. Môžu a sú schopní pre seba urobiť mnoho, potrebné je obrátiť sa pritom k sebe, do svojho vnútra. Nedá sa spoliehať len na pomoc zvonku od niekoho, kto za človeka problém či ochorenie vyrieši jednoducho a rýchlo napríklad tabletkami, okuliarmi alebo laserovou operáciou. Takéto riešenia nejdú do hĺbky, do podstaty problému, jeho príčina zostáva.
Pri mojom zoznámení sa s Batesovou metódou sa mi ukázala cesta, ktorá mi v mojej práci očnej lekárky chýbala. Počas svojej praxe som si uvedomila, že napríklad okuliare zrakové vady v podstate neliečia, len pôsobia ako barly, teda pomôcka zabezpečujúca videnie považované za normálne. Dlhšiu dobu sa zaujímam o psychosomatické a celostné prístupy v medicíne a v metóde prirodzeného zlepšovania zraku som našla, čo som hľadala.
Som vďačná Daniele za to, že prináša na Slovensko tento systém podpory zraku a zrakovej hygieny, ktorý je v zahraničí známy a pomerne rozšírený.
Myslím, že takejto osvety je u nás zatiaľ žalostne málo.
MUDr. Annamária Pavelová, očná lekárka
Najviac ma nadchli príbehy o deťoch. Hoci moja dcéra nemá problém so zrakom, hneď som sa do toho vcítila ako matka a hovorím si, že toto by mal počuť každý rodič, aby sa mohol informovane rozhodnúť o možnostiach liečby svojho dieťaťa. Pri čítaní niektorých príbehov mi bolo ľúto, že väčšina detičiek sa trápi so zrakom aj preto, že kvôli nedostatočnej informovanosti rodičov a lekárov sú nútené, aby sa ich očká namáhali a unavovali, aby boli v strese. A to všetko sa deje v mene "dobrého zraku" s pripomienkou, že aj tak sa im dioptrie časom budú zvyšovať.
Po prečítaní knihy som tiež viac ocenila expertízu a opis toho, ako autorka u každého skúma problém z rôznych uhlov pohľadu. Je ako nejaký zrakový detektív, ktorý sa neuspokojí len s bežným testovaním pomocou optotypu, ale hľadá všetky súvislosti a prepojenia, ktoré sa skrývajú za momentálnou situáciou daného človeka.
Je optimistické a povzbudzujúce čítať, ako už počas dvojhodinovej konzultácie objavuje možnosti, kedy sa zrak správne prepojí s mozgom, ako jej študenti zažívajú záblesky ostrého videnia, ako zistia, ktoré cvičenie je v ich prípade to pravé. Pri detičkách je motivujúce čítať, ako rýchlo reagujú na nové možnosti.
Ďalšia kapitola, ktorá ma zaujala, bola venovaná psychickým príčinám. Väčšinou nemyslíme na to, že by psychika mohla mať vplyv na zrak, ale na uvedených príbehoch je to pekne vidieť.
Páčilo sa mi, že k príbehom sú priradené konkrétne cvičenia, ktorých praktizovaním si môžu pomôcť ľudia s podobným problémom. Dozvedela som sa, že očné cvičenie neznamená automaticky gúľanie očami. Rovnako mnohé cvičenia sa dajú robiť formou hry, takže rodič môže „zabiť dve muchy jednou ranou“.
Knižka je zaujímavá aj tým, že autorka ako učiteľka Batesovej metódy, čitateľovi umožňuje „nahliadnuť za scénu“ a delí sa s tým, čo sa za tie roky naučila. Z toho je jasné, že na Slovensku je obrovská medzera vo vzdelávaní o zraku a možnostiach zlepšenia. Postoj rodičov je teda do značnej miery ovplyvnený nedostatkom informácií. Väčšina z nich zrejme ani nehľadá iné možnosti než okuliare či operáciu, pretože nevedia že vôbec nejaké existujú.
Michaela Ray de Witters, NLP koučka v oblasti vzťahov
Dankine texty poznám takmer naspamäť. To sa korektorkám pri rozoberaní a skladaní písmeniek stáva. Aj oči sa im pri tom unavujú.
A pri čítaní tejto knihy ma to stretalo obzvlášť – asi preto, lebo mozog si viac uvedomoval prítomné súvislosti. Ale zároveň ma aj častejšie vyhnal od počítača a prinútil pokochať sa výhľadom z okna. Jednou z vecí, ktoré mi príroda nenadelila, je sokolí zrak. Takže neustále sa meniace reklamy na budove kongresového centra na kopci nad nami sú pre mňa farebné machule narúšajúce panorámu. A na relaxovanie pri Batesovej metóde som príliš lenivá, aj keď ma Danka veľkoryso vybavila všetkými pomôckami už pri prvej knihe.
Ale odrazu som sa pristihla, že počítam okná kongresového centra, komíny okolitých domov a očami strieľam holuby, ktoré v húfoch podnikajú nájazdy na moju vežu. A keď sa po chvíli môj zrak vrátil na reklamu, dokázala som nápis bez námahy prečítať.
Myslím, že ľudskú lenivosť nič nevybičuje tak ako motivácia pozitívnym príkladom. A tých sa mi pri čítaní Príbehov z Dankinej pracovne dostalo neúrekom.
Karolína Kašpaříková
Jazyková korektorka